Keď sa milovaný zvrhne

Mladý muž, ktorý sa zotavuje z závislosť raz mi poskytol svoj pohľad na bolestivé dôsledky recidívy: „Nie je to recidíva, čo ma znepokojuje,“ povedal. „Je to sebabitie, ktoré príde potom. Ide o predstavu, že som zlyhal a musím byť idiot!"

Jeho komentáre odhaľujú pocity hanba ktorý trápi mnoho ľudí, ktorí sa snažia uzdraviť. Keď sa na recidívu pozerajú ako na osobné zlyhanie, ich hanba sa zintenzívni, čo zase môže podkopať zotavenie. To je dôvod, prečo sa mnohí terapeuti snažia pomôcť klientom vnímať relaps ako anpríležitosť učiť sa skôr ako zlyhanie, podľa knihy Motivačný rozhovor: Príprava ľudí na zmenu.

Autori, William R. Miller a Stephen Rollnick vidia recidívu ako normálnu súčasť procesu zmeny. „Udržať zmenu správania môže byť ťažké,“ hovoria, ale „ľudia, u ktorých dôjde k relapsu, majú často väčšiu šancu na úspech počas ďalšieho cyklu. Často sa naučili nové spôsoby, ako sa vysporiadať so starým správaním, a teraz majú históriu čiastkových úspechov, na ktorých môžu stavať.“

Samozrejme, ako sa mnohé rodiny tak tragicky dozvedeli, vracajúc sa k drogám a alkohol môže znamenať, že ich milovaný nedostane šancu uspieť „počas ďalšieho cyklu“. Predávkovanie a iné smrteľné nehody sú a veľmi reálna možnosť pre tých, ktorí recidivujú, a preto prízrak recidívy tak silno visí nad hlavami rodín a priatelia. my strach relapsu s vedomím, že ešte raz môže byť raz príliš veľa.

Ako sa vyrovnáme s vedomím, že recidíva je bežná a zároveň nebezpečná? A mali by sme veriť, že recidíva je nevyhnutná?

Je recidíva nevyhnutná?

Jednoduchá odpoveď na túto otázku je, Nie Nie každý relapsov. Niektorí ľudia s vysokým stupňom motivácia, odhodlanie a pripravenosť na zmenu sa môžu vyhnúť recidíve, najmä ak sú vyzbrojení realistickým pochopením výziev a podpornou sieťou, ktorá vedie k pozitívnym zmenám. Niektorí ľudia sa rozhodnú očistiť sa, starostlivo plánovať a urobiť všetko, čo je potrebné na dosiahnutie a udržanie triezvosti na prvýkrát.

Je však oveľa bežnejšie, že ľudia vstupujú do uzdravovania s veľkými nádejami a dobrými úmyslami, len aby boli zaslepení spúšťačmi alebo túžbou alebo zlým odhadom toho, aké ťažké to bude. Fyzické, sociálne a emocionálne výzvy zotavovania sú intenzívne. Návnada správania, ktoré poskytuje dočasnú úľavu, môže byť ohromujúca. To je dôvod, prečo mnohí ľudia prechádzajú obdobiami triezvosti a recidívy znova a znova, kým dosiahnu trvalé zotavenie.

Hoci sú recidívy ťažké, existujú kroky, ktoré môžeme urobiť na zlepšenie situácie. Tu je päť najúčinnejších:

1. Chráňte svoje hranice. Je ľahké podľahnúť nutkaniu vyriešiť problémy nášho milovaného. Ale uviaznutie v emocionálnom zmätku recidívy nás oberá o jasnosť. Robí nás to menej schopnými skutočne pomáhať. Prijmite, že recidíva je súčasťou procesu obnovy a zamerajte sa na starostlivosť o seba.

2. Expresná podpora. Väčšina ľudí pociťuje pri recidíve hlboký pocit zlyhania. Tejto negatívnej reakcii môžeme čeliť tak, že im pripomenieme, že recidíva je bežná a že môžu začať odznova. Môžeme povedať: „Už si to dokázal. Môžeš to urobiť znova."

3. Vyhnite sa zahanbovaniu. Vďaka hanbe sa cítime bezcenní a oberá nás o vôľu skúsiť to znova. Hanba tomu človeku hovorí: "Nezaslúžim si lepší život, tak prečo sa o to pokúšať." Ako poznamenal psychológ Carl Jung: „Hanba je požieranie duše emócia.“ Môžeme pomôcť znížiť túto hanbu tým, že svojim blízkym pripomenieme, že závislosť je choroba. Recidíva je príznakom choroby, nie dôvodom na hanbu.

4. Ponúknite nádej. Pretože veľa ľudí v rekonvalescencii toho veľa nemá dôvera v ich schopnostiach, vedomie, že v nich niekto verí, môže byť záchranou v temných časoch. Môžeme svojim blízkym pripomenúť, že recidíva je dočasný stav a že je v ich silách vybudovať si lepšiu budúcnosť. Osvojením si nádejného postoja môžeme povzbudiť našich blízkych, aby hľadali a našli pomoc, ktorú potrebujú.

5. Precvičujte si súcit so sebou samým. Byť svedkom recidívy milovaného človeka nie je nikdy ľahké. Svoju bolesť môžeme zmierniť tak, že si dáme starostlivosť a láskavosť, ktorú by sme venovali drahému priateľovi v núdzi. Keď praktizujeme súcit so sebou samým, živíme svojho ducha a zachovávame pokoj mysle. To nám zase umožňuje byť skutočnejšie nápomocní tým, ktorých milujeme.